VAŽEC 2013
Važecké lúky / podhorie Vysokých Tatier 23.-28.7.2013
motto: príjemné s užitočným / užitočné s príjemným, alebo aj trampi v Skautskom tábore oddielu SEVERKA z Uherského Hradišťa
na základe pretrvávajúceho viacročného dohovoru s kamarátom Bufim z T. O. Černá řeka a kamarátkou Blankou zUherského Hradišta a prehlbujúceho sa kamarátstva, poďme ho (po počiatočnom entuziazme spred piatich rokov však už iba ako „hŕstka“ trampov z Trnavy) tradične o takomto čase do Skautského tábora oddielu Severka ktorý poriada čo by skautský náčelník a tramp, za súčinnosti skautov pre deti, vĺčatá i světlušky, členov oddielu Severka z Uherského Hradišťa už 27. rok po sebe na nenormálne peknom fleku, na jednej z važeckých lúk na sútoku Mlyničnej a Soliskovej vody, vo vysokotatranskom podhorí, iba pár km od pramenísk Bieleho Váhu.
Ako „predvoj“ z Trnavy už vo štvrtok 18.7. vyrazila vlakom za „detičkami“ pod Vysoké Tatry kamarátka, T. S. Froschka (už ozaj ako samotárka, Bublina ju tentoraz pustil samu) s predstavou, „byť užitočnou“ a vďaka svojmu nevšednému kulinárskemu umeniu byť nápomocnou pri každodennom „kŕmení“ osadenstva tábora trikrát denne. Nech vedia čo jedia a ako sa pri Froschke majú dobre trnavskí trampi a najmä Bublina! Našla tam spriaznenú dušu s trampským menom Lady (a ona „lejdy“ naozaj aj je) od potočiarov z Martina, ktorá s totožnou predstavou bola v tábore od jeho začiatku (8.7.).Obidve slovenské kuchárky zaúčala do tajov českej kuchyne Zdenka z Uherského Hradišťa. Devätnásť, poväčšine světlušiek a vĺčat, i s dospeláckym skautským vedením si ich kumšt, ústretovosť i patričnú dámsku (nie dánsku od spojenia „spitý ako Dán“) zdvorilosť nevedeli vynachváliť.
V utorok (23.7.) sa s tým, že v ten deň budúci i súčasní skauti odídu domov, tak nech im neberú ilúzie o „ ozajstných mužoch prírody na trampský spôsob“ a hlavne, že sa uvoľnia „lehná“ a bude tam „príjemne“, vybrala k prameňom do podhoria prvá časť trnavských trampov v zostave Kutáč, Vlado zvaný tiež „špačinský“ a sereďskí Kabela so Slávkou. ( Froschka medzitým tábor opustila a odišla za povinnosťami do Trnavy).
Ich predstava bola, tak ako každoročne „užiť si“ pobyt v tatranskej prírode, povyraziť si (vo viacerých zmysloch tohto slova), s „využitím“ pohostinstva skýtajúcim im priestor a zariadenie tábora .Išlo sa tak ako zvyčajne, odľahčene, „napoly po mastniacky“. Tábor poskytuje reálne zázemie (stany s podsadami, kuchyňa s táborníckymi pomôckami a pieckami, sociálky v poľnom prevedení, naviac „típičko“ pre stretávanie a družné večery v prípade nepohody, teda všetko tak ako to má byť podľa Bufiho predstáv pri pobyte „detičiek“ v prírode v spojení so skautskými zvyklosťami. Nechýbala ako každý rok vstupná brána so strážnou vežou, (veď okolo je plno medveďov a inej hávede, však Kabela predsa vie o tom svoje). Pre hygieny chtivých poľná sprcha i „bazén“ v zátoke i „hlbočiny“ v sútoku vôd. Toto všetko dohromady predstavuje takmer ideálne východisko / nástupisko k pobytu a túram za krásami našich maličkých veľhôr v súčasnosti bohužiaľ už so zreteľným rukopisom s „ochrannou známkou J&T“. Tie sa dajú takto „skúmať“ i na „trampský“ spôsob bez mountain rezortov i rôznych menej, či viac „múdrych“ obmedzení vychádzajúcich z biznisplánov dnešných „VIP“, hráčov konského póla na zamrznutej hladine Štrbského plesa, prenesených k nám z nimi okukaných „ranno-kapitalistických mafiánskych období“.
Ale naspäť k radostnejšiemu, samozrejme, že v deťmi opustenom tábore nemohol chýbať sám „veľký náčelník“ Bufi a prekvapenie v podobe rovera Mašinku.
Šokom pre dolniakov sa stal, a oni sa mohli opäť raz utvrdiť v tom, že sú stále iba greenhorni a prvú idilickú noc v stanoch im dokonale narušil, pokles teploty z denných niečo cez 30° na slabých 4°- 6° nad ránom ( už od polnoci sa chvelo a chvelo ). A tak až ráno slniečko pred šiestou umožnilo návrat k normálnej telesnej prevádzky schopnej teplote čo bolo a ostalo jedným z tých „príjemných“počas celého vandru.
Znalý, sveta skúsený, vetrom, rodičmi, učiteľmi i majstrom v robote bičovaný tramp, VVV, rozumie sa Večný Vlk Vlado tomuto zisteniu predišiel tak, že ako červenokožec (bol tak opálený) si rozložil svoje nádobíčko, v „típičku“ zapálil ohník, ochutnal ohnivej vody ( to robil z neznámych dôvodov v takmer pravidelných intervaloch opakovane) a následne, pri tónoch Kabelovej gitary po celú noc veselo chrápal a to bolo zasa ako pre koho to „ne/príjemné“.
V stredu, predtým než ho zo závisťou spojenou s predchádzajúcou prebdenou nocou nasledovali Kutáč i „prišlý“ Majo zo štvancov, ktorý robil po jeho príchode vlakom spojku na tradičnom mieste stretávania sa prichádzajúcich, v pôvodnom motoreste s priliehavým názvom Kriváň, kde sú trnavčania po tých piatich rokoch a prepitých peniazoch ako doma (starší už i viac ako doma), mali prvú, zahrievaciu túru za sebou.
A keďže ju naplánoval a účastníkov ňou i previedol Kutáč, bol jej prívlastok „pivová“ každému z nich jasný a naviac bola „príjemná a užitočná“, išlo sa po trase Hrebienok (pivo), Bíliková chata (pivo), Rainerka (pivo), Zamkovského chata (pivo) a keď už na cestu na Térinku pre to všetko pivo čas nezostal (zlé jazyky hovorili, že vraj tam hore vtedy ani pivo nemali, tak na čo by sa tam boli po tých skalách trepali), bolo sa náčim otočiť, absolvovať detto trasu (pivo s pivom) dolu, s tým, že po pive pribudlo i v Smokovcoch.
A teraz naspäť k presťahovaniu sa do „típička“. Ten najstarší a asi aj najspr...í, (Kutáč ) sa podujal po celú noc prikladať tak ako sa „po indiánsky v teepee“ má, a ...bolo teplo a ... bola idyla, oheň praskal, hučal, ale nedymil ( veď „tak po indiánsky“ ), až ...konštrukcia „típička“ obhárala, a ...Bufi sa triasol ( ten nie od zimy, ale od strachu o tábor a blízke Tatry). Aj pri tom všetkom v ňom dokázal spoločne s Kabelom predviesť gitarový koncert a s Kutáčovými „nápoveďami“ zaspomínať si na predošlé hudobné časy a „trampské ewergrýny“.
Vo štvrtok po skoršom budíčku zasa poďme ho trampi z Trnavy a okolia tento raz za splnením svojho hlavného predsavzatia, „ príjemne si užiť“ a zdolať Kriváň (ten ozajstný 2493,7 m vysoký, nie už spomínaný motorest s identickým názvom, teda prišiel na rad samozrejme a viackrát aj ten , ale samozrejme iba ako nevyhnutný bónus k tomu ozajstnému).
Počasie bolo najprv ako má byť, ale neskoršie horko a horko. Jamské pleso (1447,5 m) bolo pre Kabelu s Kutáčom ostatnou oázou slasti, ( veď boli od „Bieleho Váhu“ nachodení ), odtiaľ to bol už pre nich „úmorný“ výstup.
Kabela dosiahol v Bufiho žargóne „ Desiatový kameň“- balvan nad končiacim sa pásmom kosodreviny vo výške cca 1650 - 1700 m , kde vĺčatá i světlušky zvyčajne podesiatujú, pookrejú a idú ďalej, čo však on rázne odmietol, zdriemol si, „popolednoval“, vyšiel kúsok (možno o sto výškových m ) vyššie a čakal na návrat ostatných.
Kutáč začal strácať tempo za mladšími ( i za Slávkou, však i tá je od neho o čosi mladšia ), dotrmácal sa do výšky okolo 2100 m kde sa nad Krivánskym žľabom stretáva modrá a zelená značka, začína sa suťovisko , ozajstný výstup a pre mnohých „galeje“ a tam to otočil.
Ale ten náš Vlado ako srnec / kamzík (ťažko povedať na ktorého sa viac ponáša, veď trampsky patrí do svorky Večných vlkov) bol o hodinku na vrchole Kriváňa, kde polihoval, hovkal si, čakal na ďalších a robil ostatným turistom tak „slušno“ povedané Šaša ( veď nie každý deň je na vrchole dlho a s/prostovlasý, takmer strašiak, iba v rozbitých kanadách, krátkych „galotách“ o poznanie v rozkroku menších a v tielku bližšie neidentifikovateľnej farby a strihu, ľahko pohodený pod vrcholovým „národoveckým“ dvojkrížom).
Majo bol v nas/prostej pohode, psychicky podržal Slávku a spoločne v „normálnom“ tempe dosiahli vrchol (u Slávky to vraj v ten deň bol už druhý, tak „nejak“ to konštatoval Kabela, ale nerozumeli sme tomu, veď ten bol počas celého vandru od strachu z macov celý bez seba).
Zostup bol viac menej pre všetkých pohodový, bez strát na zdraví i výstroji, niektorí síce s podlomeným sebavedomím, postretali sa na Bielom Váhu. Vybratie si bónusu v motoreste Kriváň malo naviac svoje čaro v tom, že zarovno uvádzaných členov výpravy na Kriváň tam dorazili a na pozvanie k spoločnému stolu prisadli Bart s Cvrčkom, (Cvrček je žieňa odchované Bufim počas jej niekoľkonásobných pobytov od světlušky v skautskom tábore a Bart je s ňou spriaznená duša, ale i tak dobrý chlap, parťák a ...vie aj piť).
Večer bol pri ohni veget, pri dopĺňaní sa tekutinami rôznej stupňovitosti za podmanivých tónov gitár to bol ozajstný relax. Celý deň bol tak všetkými „príjemne užitočno“ užitý.
Piatok sa od dopoludnia k doteraz maximálne „príjemnému“ vandru postupne nabaľovalo to „užitočnejšie“. Začalo sa to rozoberaním stanov, čiastočnou renováciou podsád a čakaním na príchod kamarátov, pracantov z Uherského Hradišťa. Okolo obeda prišli už ako klasika Čmeldo/Čmelák (inak Bufiho syn a jeho prednosťou je, že má niečo z neho) s Miškou, tentoraz už ako jeho zákonnou polovičkou, i pohodový študák Libor. Z Prahy komplikovanejšie, ale predsa už tradične dorazil Monty, (tu krátky exkurz, po večernom posedení v šenku na stanici vo Važci sa prijal názor, že jeho prezývka nemá koreň v slove montovať, byť zručný, čo on aj naozaj je, ale že koreň tkvie v slovnom spojení znamenajúcom aspoň v trnavčine stav v akom večer bol, teda „ zmontovaný“, v jeho prípade jednoznačne z borovičky).
Vyhrnuli sa rukávy a hor sa do práce, výsledkom bola traktorová vlečka doplna naložená táborníckymi potrebami.
V podvečer nás kamaráti z Hradišťa pozvali do, už pri Montym zmieňovanej, nimi obľúbenej hospody „na Važeckej stanici“, ( rozumej do riadneho cigánskeho, teda rómskeho, šenku na vlakovej stanici, bez možnosti zaradiť ho objektívne do akejkoľvek cenovej skupiny, ale prítomným sa v ňom / a hlavne pred ním priamo pri koľajniciach a okolo frčiacich „železných koňoch“ sedelo ako v raji, však niečo majú načítané a niektorí si aj užili „ hoboes“ a „družilo sa“ . Pri jedenástom kole borovičky rekonvalescent Kutáč prestal počítať (asi aj vnímať- borovičky aj prechádzajúce vlaky). Oživenie nastalo a „prebral sa“ i Majo, keď dorazil za nimi na stanicu zbytok trnavskej „užitočnej“ zostavy (teda ostatní z tých , čo povedali, že prídu a naozaj prišli), Smrko a Majova Miška. Po ukončení borovičkového mítingu sa cesta do tábora popri Mlyničnej vode stala pre viacerých viac ako strastiplnou, padalo sa, bola snaha blúdiť. Keď sa okolo polnoci prišlo, starejší (Bufi), múdrejšia (Slávka) a ten asi „pod papučou“ (Kabela) už snívali svoje sny o tom čo ichpríjemného“ čaká a ako „užitočná“ bude takto pri koľajniciach zocelená moravsko-slovenská zostava v ostávajúce dni.
Sobota a nedeľa však už naozaj naplnili predstavy o „užitočnosti“ Pokiaľ Smrko bol maximálne „užitočný“ aj tým, že nielen priniesol ale na základe poverenia „starejších“ i uvaril z niekoľkých kíl diviny ( s tou jeho povestnou výbavou pri príchode aj bez tej diviny vyzeral ako zálesák, však to poznáte, širák , palica, kompletná zálesácka výstroj, ale žiadna výzbroj dokonca ani jeho funda/prak, veď išiel do skautského tábora plného vĺčat a světlušiek a Kabela mu neprezradil, že tam budú asi aj medvede) v kotline riadnu dvojdňovú dávku gulášu (očakávalo sa celú sobotu čo to „klohní“, aj sa tipovalo čo by to tak mohlo byť, ale on to nakoniec guláš bol a neuveriteľne chutný. Svoje však asi urobil i fakt, že sa okolo neho motali celučičkú sobotu minimálne tri-štyri pomocnice, dve Mišky, Slávka i Cvrček a nezastupiteľné miesto si tam, možno i nechcene vydobil rover Mašinka.
Ostatní boli „užitoční“ tým, že sa postupne spratala „vybavenosť tábora“, prišlo i na likvidáciu poľných latrín, kde majú už tradične svoje nezastupiteľné miesto trnaváci, tento raz a ako zvyčajne Majo, Kutáč, pridal sa Kabela a do tajov likvidácie a hádzania kameňov do špliechajúcich jám zasvätili i kamaráta Barta. Postupne „popolom ľahla“ nielen montovaná kuchyňa (tam ako vždy sa realizujú hlavne moraváci), jedáleň v podobe veľkopriestorového stanu, sprcháreń i. prvky, ktoré robia tábor skautským, brána s vežou, stožiar, ohrada vytyčujúca priestor tábora i športoviska. Dvakrát sa počas dňa otočil traktor s vlečkou k uskladneniu do važeckého družstva. Večer bol „viac ako príjemný“, rozlúčkový, nostalgický, Bufi i Kabela sa prekonávali v muzicírovaní.
V nedeľu na Vladov smútok „padlo za vlasť ako ostatné i „típičko“. Najprv ho však bolo treba odtiaľ vyduriť. Dorazil sa úplný zostatok ( i pivo), po poďakovaní a prevzatí si pamiatkových listov od Bufiho spolu s jeho prianím všetkého dobrého a prídelom jeho tiež „osobnej“ slivovice pre kamarátov z Trnavy sa následne s ostatnou vlečkou opustilo táborisko. Okrem toho, že sa v ňom „nepodarilo postaviť trávu“, zostalo tak, po trampsky „ako nedotknuté“, pripravené o rok zasa privítať v tábore pripravenom skautmi na čele s Bufim vĺčatá i světlušky a na jeho záver určite i trnavských a iných trampských dobrovoľníkov a kamarátov, ktorí budú chcieť byť v „príjemnom prostredí i užitočnými“.
Kamarátovi Bufimu „držíme palce“aj zalamujeme palec, našim hradištským spoluúčastníkom, kamarátom a skautom želáme modrú oblohu a suché chodníky.
P. S. Trnavčania si zaumienili na budúci rok pre niektorých z nich v tej„najpríjemnejšej časti“ vandru na takýto spôsob pozrieť sa z vrcholu Rysov a možno zliezť z nich i na poľskú stranu. (A možno príde i kúzelník, že Kabela, a že Kutáč, a že Smrko, a že i ďalší zatiaľ nemenovaní záujemcovia? A keď nie, tak sa možno skončí na Chate pod Rysmi, alebo v Sedle Váhy, alebo pri borovičke? Či na pive? Hlavne nech je to pre každého ním i ostatnými akceptovateľný rovnovážny pomer toho „príjemného“ s tým „užitočným“. Však sa uvidí, určite sa však opäť stretnú kamaráti dobrej vôle a v dobrej veci. )
zapísal Kutáč
foto: Froschka, Kabela, Majo
Adresa albumu:
https://froschka2.rajce.net/