T. O. Údolí Rackuͦ– CHKO Slavkovský les
Na „revanš“ za opakovanú, viacročnú účasť kamarátov z Chebska a Karlovarska „na čele“ s kamarátmi z T. O. Údolí Rackuͦ na trnavských vítaniach jari na Sklených Hutách sme sa vydali na vander na ich flek nachádzajúci sa v samom kúte Západočeského kraja na Karlovarsku v CHKO Slavkovský les, kúsok od Kynšperku.
V stredu 14.11.2018 sa na cestu vydali Kutáč a Majo od „štvancov“, Šampón a Kleky/Čírny od „icarillákov“, Vilko s Mončou z „Topsony“ a ich zostavu dopĺňal Kabela (ten zasa „od Vinohradov“). Od Trečína sa samostatne v tom čase prepravovali Mao s Evkou, s ktorými sa viezol Džípo a v Uherskom Hradišti pribrali „ línu kostru“ Sama, aby sa po ceste cez celé Česko, my, po jedinej zastávke, verte – neverte priamo v kráľovskom Krušovickom pivovare, v podvečer postretali na osadnej chajde/zrube na osade Údolí Rackuͦ. Umiestnenie i okolie fleku cca 2 km od hranice CHKO „nemá chybu“. Po zvítaní sa s Vlkom, jeho krajšou polovičkou a ďalšími „domajšími“ kamarátmi sa zasadlo za stoly, rozbalili sa nástroje a hralo a spievalo sa, dá sa povedať s menšími únavovými nočnými prestávkami, až do nedeľňajšieho „nadrána“.
Vo štvrtok nás Vlk zobral najsamprv na prehliadku historickej časti Chebu (katedrála, hrad, staré námestie i stará hospoda na ňom) a tu sme sa zároveň stretli s Bufim od „Černej řeky“ z U. Hradišta. Prešli sme si tiež pekné a nemenej prírodne zaujímavé prostredie osady Kladská s k nej priľahlou Národ. prírodnou rezerváciou Kladské rašeliny (a samozrejme zase i s klasickou „nemeckou“ hospodou v osade). Po návrate bol i tento večer na zrube plný „rozbiehajúcej sa hudobnej produkcie“ prekladanej hlavne moravskou slivovicou a inými tekutými špecialitami.
V piatok dopoludnia nás zasa Vlk „vytiahol“ najprv, hlavne z filmov nám historicky povedomých Lázni Jáchymov, tu sme v cukrárni (kde sa však na náš úžas zároveň čapovalo aj výborné miestne pivo) počkali na nášho veľkého kamaráta Barta z U. Hradišťa a následne sme neopomenuli prejsť si aj z 50. rokov smutne známe Uránové doly – s exkurznou prehliadkou „štoly Politickych věznuͦ“. A potom šup naspäť za krásami krajiny, v našom prípade s výjazdom na Klínovec s jeho rozhľadňou vo výške 1244m, čo by najvyšším bodom západočeských Krušných hôr. Podvečer, pri približovaní sa k fleku sme už ako „nutnú samozrejmosť“ zobrali na vedomie „ povinnosť koštovky“ piva v Kynšperskom pivovare, ktorej sme sa s radosťou všetci podriadili.
Keď sme sa navečer vrátili na flek, tu sa počet medzitým príducich kamarátov a kamarátok rátal už na desiatky pričom prevažná väčšina z prítomných muzicírovala a znova a znova až do „nadrána“... muzicírovala. (Vilko-Hubatý a Kabela sa síce v tej presile strácali, ale nedali sa zahanbiť a uspeli v doprovode Bufiho a za neutíchajúcej podpory muzikantských bardov svojim podaním, pričom úspech získavala hlavne „zbierôčka“ slovenskej trampskej piesne.
Navrch sa podával tradičný a už tradične výborný Samov guláš a tiež na nás čakala kopa = tri (slovom tri) bečky zlatistého moku uvareného kamarátom Peťom, čo by na stretnutí prítomným sládkom regionálneho pivovaru, ktorý však v ničom nezaostával za „slovutnými“ značkovými pivami.
To všetko ako predzvesť jednej, zatiaľ utajenej, z hlavných udalostí stretnutia kamarátov na „Rackárni“. Prekvapili kamaráti Mao (ten ako čerstvý ozajstný šesťdesiatnik) a Matokann (ten ako kamarát už viac ako päť rokov pripomínajúci si svoju päťdesiatku). „Zasvätili“ totiž tento večer stretnutia „oslave ich výročí“. Obaja „dostali“ popri zborovom „umí“ od zúčastnených placky a „všimné“ v podobe flašiek. Matokann naviac i jeden „kunzhistorický artefakt“.
Nám Trnavčanom sa dostalo neočakávaného osobitného uvedenia spojeného s hrou „bitka o Štrbské Pleso“ vedenou ako starejším kamarátom Vlkom. Ľúte boje makiet tankov, diel a dokonca i vojnovej flotily s krížnikom skončili samozrejme nerozhodne a následným prípitkom ako na zdravie oslávencov, tak na zdravie všetkých zúčastnených na boji i všetkých zúčastnených kamarátov na tomto stretnutí.
Sobota pre nás „inostrancov“ patrila tomu na čo sme sa najviac tešili (samozrejme popri šenkoch). Matokann a Stáňa, čo by „znalci“ miestneho trampingu nás povodili po okolí „Rackárne“ i širšej časti tejto oblasti Slavkovského lesa a tak sme takmer celý deň strávili potulkami po trampských zákutiach (pôvodné fleky a i ešte v súčasnosti jedna z fungujúcich klasických trampských búd v skalách, pomníček-mohyla kamaráta), tiež ostatky pôvodných samotárskych stavaní, miestami kde rašelinové podrasty „v symbióze bojujú“ s pôvodným lesom a stretávajú sa s otvorenou lúčnou krajinou. Na prianie Šampóna sme tiež dokonca vybočili z tejto krásy a zašli aj na miesto, kde sú dodnes „ukryté“ pozostatky raketovej základne Doupov ( on totiž na podobnej „slúžil vlasti“ a musel ochraňovať výdobytky predošlého režimu ako vojak zákl. služby).
Čo by sme to však boli za „trnavských trampov“, keby ....keby sme ku koncu nášho túlania po natrafení na značkovaný chodník nenamietali podobne ako klasik J. London, ktorým sme sa zastrešili, náš neutíchajúci „smäd po živote“ a aspoň jedného z vodcovskej dvojice (Matokann ako „ortodoxný“ tramp to nemohol byť) sa nám podarilo presvedčiť, že takto to už ďalej ísť nemôže a že niekde poblíž musí byť jeden zo zdrojov nášho súčasného trampského bytia/pitia, k čomu by ten značkovaný chodník inak slúžil, a za hodinku sa pred nami zjavila čarokrásna (a to doslova a do písmena) dedinka Milíkov, na „navsi“ ktorej trónila miestna „nálevna“ v pôvodnom dobovom šate. Kamarát Bart, ktorý býva na potulkách verný nám a ktorý nás na rozdiel od Bufiho i v takýchto hraničných „smädných“ stavoch (i s vidinou šenkového záveru) neúnavne doprevádza, keďže zmieňovaná hospoda sa chcela tváriť, že je zatvorená, použil na hospodskú svoju „moravskú výmluvnost“ a šarm čím dosiahol uvedenie jej píp do urýchlenej prevádzky (a iní ľudoví klasici by povedali že, „a už se jelo“). Následné, takmer hodinové putovanie nočnou krajinou na flek sa tak nieslo v znamení časti textu trampskej piesňovej klasiky „...cesta byla zlá, to mi věr...“, ale náš kamarát, čo by už trampský klasik, Kleky/Čírny by to tromfol jeho výrokom že, „bude aj horšie“.
Po príchode nás čakala ešte väčšia kopa ďalších kamarátov ako v piatok a nepriamo sa pokračovalo v predošlom oslavnom večeri. Jeho preklopenie do nedeľného „nadrána“ sa nieslo pre všetkých, i novo príducich kamarátov, i nás, „šťastlivo z celodennej stezky príducich od Milíkova“ v znamení ešte mohutnejšej „sešlosti“ ako do množstva kamarátov, tak do množstva muzikantov i hudobnej kvality. Snažiac sa, mi zďaleka príduci pocestní nerušiť „slušne“ rozbehnutý večer/noc, sme sa potichu zároveň pripravovali na skorý nedeľný odchod.
Príčinou bola pre nás jedinečná možnosť po ceste späť na Slovensko zastaviť sa a prejsť si aspoň časť z toho najzaujímavejšieho, čo trampom ponúka vandrovanie po Amerike, nie po tej ozajstnej, my sa yenkyom a ich „veľkopanskému“ spôsobu života snažíme vyhýbať (hoci tam nikto z nás v živote nebol a pritom tam všetci byť túžime ), ale z toho čo sa skrýva pod Veľkou i Malou Amerikou, pretvorenou romantickou kaňonovitou krajinou, ktorú spoločne pri „Mexiku, Kanade“ vyhĺbili pri ťažbe kameňa v lomoch na Berounsku poblíž Karlštejna a z ktorých názvami sa trampi stotožnili (väčšinu z nich aj vymysleli).
Kamaráti od „Údolí Rackuͦ“ pod dohľadom neúnavného Vlka a jeho polovičky, Čárli, Matokann i ďalší „skôr zobudení“ nám popriali ráno všetko naj... na cestu (dostali sme upomienkové placky) a plní nezabudnuteľných zážitkov z tohto stretnutia „na Rackárni“ sme sa po zalomení palcov vydali teda do „tých amerík, kanád i mexík“, s tým , že už sa všetci tešíme na stretnutie pri Vítaní jari 2019 u nás na Sklených Hutách.
Krajina spadajúca pod správu CHKO Český kras na nás urobila dojem, „vyhecovala“ našu predstavivosť, avšak vzhľadom na početnú návštevnosť, znovu pokračovanie prác v okolitých už sprivatizovaných lomoch a iné „civilizačné neduhy“ so „spústou“ zákazov, príkazov a nariadení (všetko pod hrozbou pokút a vyhostení teraz už zo súkromného majetku) bola v tomto prípade naša rýdzo trampská romantika „ta tam“. Na strane druhej nech sa páči: správa kameňolomov ponúka nad touto oblasťou „masno“ spoplatnené vyhliadkové lety i platené sprievodcovské služby po trasách nevyhýbajúcim sa čiastočne i „trampským“ zákutiam, ale všetko zasa mať nemusíme. I tak prejdenie a „videnie“ týchto pôvodne kultovných trampských miest s určitosťou má trampský genius loci v sebe. V našom prípade o to viac, že uvádzané „nedostatky“ nám do úzadia potlačila nadväzujúca „obhliadka a posedenie“ v miestnom pohostinskom zariadení pod názvom „Na Ruͦžku“ v neďalekej obci Mořina.
Následne sme sa rozlúčili s Bufim i Bartom a ťahali sme už bez zastávky do „slovenských zemí“.
TEXT: Kutáč
https://www.cittadella.cz/
Foto: Džipo,Vilko a Charlie ...https://charlie-chvanchara.