Kamarát Vlado - muž viacerých tvári / Važec 2015 II

 ( aj ako voľné pokračovanie k článku „Važec 2015“ od kamaráta Bublinu

 

.. ako si tak vykračujem važeckými lúkami dolu prúdom vôd Bieleho Váhu s úmyslom „občerstviť sa“ v motoreste Kriváň a následne pokračovať i s ďalšími kamarátmi z Trnavy v už tradičnej pomoci pri „rozoberaní“ skautského tábora oddielu Severka z Uherského Hradišťa  uskutočňovanom v týchto miestach v podhorí Vysokých Tatier pod vedením kamaráta Bufiho z T. O. Černá řeka jubilejný, 30. rok, stretávam zostavu, ktorú by len tak niekto nedal dokopy ani náhodou ...

Skupinku, idúcu mi v ústrety, tvoria kamaráti Mates s Kristínkou a Božkou. On, pôvodne, postupne, člen viacerých trnavských T. O., Kristínka – jeho manželka s ktorou už viac ako 30. rokov trvale žijú a trampujú u protinožcov v Austrálii a Božka, manželka kamaráta Čigra z trnavskej T. O. Čuvači, ktorý však už je na svojom veľkom nebeskom vandri. Povedľa nich si rezko, ako vždy plný elánu (samozrejme iba vtedy ak ide o niečo trampské) a keď nie, tak aspoň plný odhodlania spáliť všetko drevo v tábore i na okolí, pomôcť dopiť Bufiho moravský trúnok, vykračuje „skoro trnavský tramp“, kamarát Vlado (mi „trnaváci“ ho posmeškujeme, že predsa Špačince pri Trnave kde od narodenia žije mu ani náhodou nedávajú právo byť „ozajstným trnavským trampom“). Ale on naozaj trampom, jedným z trampského zoskupenia Večných vlkov, je. Po jeho boku „cupitá“, v ostatných rokoch jeho trampská (možno i životná družka – toľko „šťastia“ jej mnohí z nás, čo sme dosiaľ Vlada poznali z jednej strany, jej však neprajú), kamarátka Hanka z Olomouca.

Po „patričnom“ zalomení palcov mi Mates potichu hovorí: „ vieš Ty a trnavskí trampi, že máte medzi sebou, tak ako tomu bolo niekedy za čias divokého západu, človeka, ktorý je mužom činu v naozajstnom zmysle slova?“

Nechápavo, s osobným presvedčením, že „muži činu“ sa v našom ponímaní a tobôž v civilnom súčasnom svete už len tak ľahko „nevyskytujú“, pozerám „do blba“ . I Mates neprestáva dobiedzať: „opýtaj sa Vlada“. A z toho som už úplne hotový. Čo mi len Vlado, pokiaľ nejde v lepšom prípade o prerozprávanie zážitkov z vandrov, v horšom príhod z prostredia „šenkov“ a iných pohostinských zariadení, skúpy zvyčajne na slovo, môže zvestovať?

S podozrením, že sa idem stať účastníkom nejakej konšpiračnej hry týchto dvoch, ale kedy a ako sa mohli dohodnúť, keď Mates hovorí „austrálskou“ a Vlado „špačinskou“ „trnavčinou“ – dialektmi vzdialenými od seba tisícky míľ / kilometrov? Skúsim na Vlada: “ čo si zas povyvádzal počas veľkého vandru niekde na „divokom východe“, keď sa to dostalo do uší aj Matesovi?“

 

Vlado na moje prekvapenie zvážnel „dal“ hlboký výdych a viac-menej posmutnelo začal: ( na úvod jeho monológu prvá veta v jeho rodnom „špačinskom“ dialekte, ale ďalej to už bude také vážne, že sa to budem snažiť pretlmočiť do „spisovna“ ), „ Kutino, šak víš, aj z Anču sa na velkem vandry pomaly už druhý týden je...me gdesi na východe po Čergove a tých slánskych kopčiskoch a čo já vím ešče kadze v rici“. A ja mu na to tiež vážne: „viem, veď tým si aj „ospravedlňoval“ svoju tohtoročnú neúčasť na „spratávaní“ Bufiho tábora“.

( A teraz už voľne, z Vladovho rozprávania spisovne).

S Hankou išli takmer nedotknutou prírodou – divočinou kdesi na Východnom Slovensku. Bolo to niekedy v strede týždňa ( dovtedy u nich čas nehral žiadnu rolu), keď ich z „trampského“ rozjímania spätého s túlaním sa po lesoch vyrušil riadny lomoz. Vlado spozornel, zhodil US-ku, vzal nohy na plecia a rozutekal sa k miestu odkiaľ rachot prichádzal. Postupne naďabil na dve ležiace a „dokrútené“ osoby, boli vo vojenských „handrách“, neschopní pohybu, celí dokaličení. Obďaleč zazrel trosky havarovaného vrtulníka, z ktorého podľa všetkého oné osoby, pri náraze do stromov, vypadl

Jedného z nich, ktorý javil známky vedomia a ako tak komunikoval, sa spýtal či vo vraku ešte niekto mohol zostať. Ten súhlasne prikývol. Vlado sa predral k horiacim ostatkom, dostal sa dovnútra, kde našiel bezvládne telo asi pilota. V snahe ochrániť ho pred uhorením podarilo sa mu uvoľniť ho a dostať ho z vraku. Vrak za pár okamžikov vybuchol.

Tak mu „náš“ Vlado, ako sa ukázalo, zachránil život.

Až do príchodu ďalších osôb – záchranárov sa za účinnej pomoci Hanky snažili o najnutnejšiu prvú pomoc zraneným. Jednému z nich však už pomoci nebolo.

Jasné, že Vlada s Hankou tieto šialené skutočnosti vyviedli z miery, čo by podľa neho, hoci otrasení „voľajako predýchali“. Do kolien ich dostal nie ani tak „hrmotný“ príjazd ozbrojencov, ako následné, s prestávkami šesť hodín trvajúce nekonečné „rozhovory s osobami „rôznych“ tvári i oblečení (od vojakov cez bezpečnostné zložky). Na odľahčenie môjho „prerozprávavania“, odľahčenie pre Vás a ospravedlnenie osôb „vedúcich“ s nimi rozhovory.  I mnohí z nás, čo s Vladom chodievame „na výlety do prírody“ i do „šenkov“, mávame tiež občas pocit, že i pokiaľ priamo nie je nejaký „lump“, tak ako indivíduum, spočiatku nevzbudzujúce dôveru,  dosť často veru vypadá.

Ale naspäť k téme. Boli medzi nimi i takí, ktorí sa ich v závere spýtali, čo môžu na oplátku pre nich urobiť. Vlado s Hankou povedali, že im stačí ak ich „odtransportujú“ k najbližšej zastávke železnice. A tak sa i stalo, v piatok  sa  ruka v ruke vlakom dostali do Važca, „neodpustím si“, podľa Vlada teraz už s pozmenenou predstavou a to: „ ...zachrániť v tábore skautov od zlého, čo sa ešte dá“ (teda asi aj nás) a ja podľa toho, ako sa správal i počas ďalších dní dokladám: „...pomáhať nám pri „búraní“ a hlavne dopíjaní i toho, čo sa možno ani inokedy dopiť nedá“.

Než sme sa vrátili z motorestu do tábora, Vlado s Hankou uviedli osadenstvu všetko na správnu mieru a nám, prichádzajúcim v dobrej nálade „neostávalo“ nič iné, ako teraz (keď už sme na nich patrične hrdí) už do „nášho trnavského trampa“ Vlada začať „šiť“.

A tak pri všetkej skromnosti ostatky skautského tábora a stretnuvších sa kamarátov tej noci i v nasledujúcich dňoch nestaval na nohy svojim rozprávaním „párik záchrancov“, ale ja, Kutáč a mne podobní posmeškári ( a závistlivci) s mojimi a dovetkami iných, k nimi prežitému. Pri večerných ohňoch a ohnivých vodách (vodkách) sme sa zhodli, že sa máme teraz už v „tieni“ Vlada ešte prečo túlať „panenskou“ prírodou v očakávaní, že i nám padne na hlavy, alebo vedľa nás tiež niečo „svetoborné“, aby sme sa im obom v budúcnosti aspoň v niečom vyrovnali.

Tu by mohlo moje svojské „prerozprávavanie“ zážitkov Vlada a Hanky končiť, ale v e c i   s a   d e j ú ... a tak pokračujem:

„ ... prídem vám v nedeľu po týždni vandrovania a pomoci v podhorí Vysokých Tatier, na stole kôpka došlej pošty, v nej i obálka, odosielateľ Trampské združenie SEVERKA. Nedočkavo ju otváram, vyťahujem z nej ostatné číslo 2/2015 „trampského občasníka pre všetky túlavé duše“ (mimochodom tiež s názvom Severka, ako Bufiho tábor na važeckých lúkach), ktoré vyšlo niekoľko dní pred nešťastím, diania okolo ktorého boli Vlado a Hanka čiastočne účastní a ktoré tvorilo predmet môjho doterajšieho „prerozprávavania“ a svojského rešeršu.

Oči sa mi idú „vyočiť“, na prebale – titulnej strane je (otočená ku mne síce chrbtom) postava trampa samotára v jeho celej kráse a verte – neverte, spoznávam v nej, a teraz sa zámerne opakujem: „ ... mladého muža viacerých tvári, ... muža činu v ozajstnom zmysle slova ...“ kamaráta

V l a d a.

A potom, že Dˇ Ady a redakcia Severky nemávajú vnuknutia, alebo aspoň nejaké prepojenie tam kdesi nahor.

Nuž, hádam stačí ...“

 

                       napísal  :     Kutáč.

 

P. S. Dúfam, že mi D ˇAdy odpustí, že prikladám i foto z prebalu, ktorého je autorom

         (všetci trnavskí trampi si ju kvôli Vladovi určite objednajú )